alasea

home

Vianočný príbeh

 

Bola noc. 

 Možno to bola práve tá vianočná. Všetko tomu nasvedčovalo, že to je ona. Ale nikto si to nechcel priznať. "Vianoce? Ste normálny - teraz v lete?", pozeral sa na mňa ako na blázna. Podľa mňa normálny nebol on, pretože v lete nepadá. Ani lístie, ani sneh a ani vytrvalý dážď. A v túto noc padalo všetko. Najprv lístie, potom sneh a potom vytrvalý dážď. Až do rána. Bola to zázračná noc a najväčší zázrak bol ten, že bola moja. Nikdy predtým som nevlastnila noc. A ani teraz vlastne nie, ale mala som ju prinajmenšom prepožičanú do doby prvého slnečného lúča. Nekúpila som si to, nevyhrala som to, neukradla som to... Darovali mi to.

Kto? Prišli, jako keď ticho rozčerí jemný, jasný tón. Jako keď sa zachvie cencúľ, zapraská ľad.

 Srdce mi začalo rýchlejšie biť, vyskočilo až kdesi k hrdlu a tam sa zachvelo. V tom hlase bolo cítiť ľahkú a jasnú prázdnotu- akoby sa myšlienky rozpŕchli, aby uvoľnili miesto hudbe. Otočila som sa. Na temnejúcom nebi sa zjavil biely kŕdlik. Blížil sa rýchlo. Biele krídla vtákov, ktoré robili premety vo vzdušných prúdoch sa blýskali. A potom prišlo pochopenie, že to nie sú holuby. Prvý z nich neisto zakrúžil a posadil sa. O okamih neskôr jeho druhovia zaplnili priestor. Sedeli všade. Zdalo by sa, že sa musí zotmieť, lebo kŕdeľ zakryl Slnko. Naopak. Bolo jasnejšie. Boli bieli, svietivobieli, veľkí. Mali statné telá pokryté páperím a veľké krídla, asi ako husi. A tváre. Ani mužské, ani ženské, smutné. Pritom mali všetko čo potrebujú, svoj bláznivý let oblohou. Keď sa usadili, prvý z nich kývol hlavou. Akoby sa započúval do melódie. Posunul sa bucľatými nohami po rímse a pozrel dolu. Bielokrídly zdvihol hlavu a do hudby sa vnoril vysoký, prenikavý, jasavý tón. Bielokrídly spieval. Spieval v rytme hudby a ostatní sa k nemu pridali. Rozhodla som sa, že o anjeloch nikomu nepoviem. Definitívne je, že svet sa vtedy zmenil.

 Čo si ešte pamätám? Že ma poznali, aj moje životy. Že boli doteraz aspon trošku bláznivé. Nemala som čas zvážnieť, veď toho nikdy nie je dosť. Spievali pieseň o bezstarostnosti, bolo nezmyselné nespievať spolu s nimi. Cítila som to, nemusela som to chápať.  

 Zaspala som pod holým nebom. Kde je sloboda? Bola tu? Bola to sloboda? Bielokrídli odišli, ale nechali nám tú ich noc.  Keď začal padať sneh a ja som sa zbavila pochýb o svojej normálnosti, do ktorých sa ma snažil dostať pochybovač vianoc, odišla som z nočnej pošty, kde ešte stále vietor ledabolo triedil listy, akoby sa spoliehal na prikrývku snehu, ktorá ospravedlní všetky nedoručenosti. Keby to nebola zázračná noc, povedala by som si, že som svedkom anomálie, ale v čase zázrakov sa človek nemôže čudovať ani tomu, keď sneží a nemá z čoho. Jasná obloha, mesiac a hviezdy ... a sneh.

 Občas sa veci javia inak ako v skutočnosti sú.  Čo ak sú to hviezdy? A tak som si nabrala za hrsť a špičkou jazyka som sa ho dotkla. Bola som opatrná, pretože to, čo vyzerá úplne ako cukor a je to v takej istej nádobe je soľ a tá sa síce dá lízať, ale... Chuť hviezd je úplne špeciálna. Trochu pikantná, alebo skôr horúca aróma spojená s úplne jemnou chuťou čerstvých malín sa na jazyku miešala až do úplne deja vu vyvolávajúcou chuťou škoricových lentiliek.

 Dlho som si vychutnávala túto zázračnú chuť na jazyku, ale v najlepšom treba prestať a tak som sa hodila do záveja a niekedy v tých chvíľach mi začínalo dochádzať, že nemám rozmýšľať v zázračnú noc tak nezázračne.

Žádné komentáře
 
WTF 08