alasea

WTF


 Sú, sú... 
 Po dvoch týždnoch ma to prestalo baviť. Zase.
 Tristokrát dažďom prepraté prádlo na balkóne, aviváž už dávno vsiakla medzi susedove tuje a potichučky rozožiera ich vetchú koreňovú sústavu. Aspoň sa ten náš balkón bude cítiť rovnocenne. 

Synček: Ocko ocko a prečo sa nám nezelenajú tujky?
Sused: No vieš synku, sused zasa pral.
Synček: A to nám robí naschvál?
Sused: Nie. On sa už taký narodil.

 

Neznášam živú panorámu. Všetky tie mínusové teploty, tie zasnežené končiare a srieňom namrznuté, tridsať metrov vysoké, ihličnany. Ešteže som optimista. Nechutne šťastný člověk… veď si to ani nezaslúžim!

Krásne hory, bielučký sneh, akvaparkou jak na Islande a ešte aj stabilný príjem barzo dobrých krowiek a rifľových búnd z Nového Targu!  
Nikto tu nepomyslí na mňa, čo tu po kolená v bahne, vlastnou hruďou odrážam papriky a melóny. Žiadny list, teplé slovo, kvietok či iná logistická podpora. (Drah
á Aďa, v mene celého, bieleho, zasneženého, dýchateľného Slovenska, ti vrúcne ďakujeme za… za čo? Nič nerobím. … a národnú obranu a zo srdca ti posielame dve kilá slaných korbáčikov,  tri kilá krowiek a dvojo nových gumákov). Absolútne nič.  Nič. Očakávam nič a při tom mám výčitky zo samej seba.

Nevadí.
Deň čo deň budem radostne vystávať.
Deň čo deň budem s úsmevom kukať na šedých ľudí.
Deň čo deň budem vylievať vodu z topánok a na kánojke pádlovať do hypermarketu. Celkom zábava, len od usmievania bolia ústa a mušky vletia do zubov. A všetci naokolo si myslia, že sa smejem z nich a tak sa cítia nepríjemne, kontrolujú si účesy a tváre.

Vydržím! Viem, že tam niekde je! Určite áno. A keď nič iné, tak sa budem tešiť zo susedovie hnedých tují, z lístia, čo odlieta holubom spod krídel, alebo z toho, že napriek všetkému sa stále nájde niekto, kto ma má rád.

vzdy som obdivovala ludi, ktori vedia robit veci naplno.

takych, ktori to, co v danej chvili robia, robia na sto percent.
takych, ktori vedia oddelit pracu od volneho casu.
takych, ktori oddeluju hrubou, nekompromisnou ciarou.
takych, ktori vytazia maximum z kazdej cinnosti.
takych, ktori sa v praci nebavia o sukromi a doma o praci.
takych, ktori nehovoria v lete, nech uz je zima a v zime, ze nech uz je teplo.

takych, ktori netuzia vzdy po bielej, ked je prave cierna...
takych, ktori si uzivaju bielu a tesia sa na ciernu, ktora pride...

... lebo vedia, ze pride a vedia, ze si ju uziju.
 
 Nejak som si neuvedomila, kolko sa na nich nazbieralo.

 su spinave vsade,
snurky na dranc...

pomaly ich umyvam,
spina steka do umyvadla,
frka mi po rukach,
jedna kvapka dopadne na tvar.

utriem ju, zanecha sivu skvrnku...
sivu skvrnu niecoho, co som si priniesla so sebou.
odkial, to neviem,
spina sa neda rozlisit, je len jednoducho spinava...
bolo by fajn, keby sa dalo povedat, odkial ktora spina pochadza
Ale spin je prilis vela.

premyslam, odkial sa mohla na tu obuv dostat,
premyslam, kde vsade som bola, kadial som kracala.

zvlastne...
zrazu sa mi spinava voda odtekajuca do odpadu zda farebna.
farebna od zazitkov...

umyvam ich dalej a robim miesto...
pre dalsie zazitky, pre dalsie pribehy.

mozno som ich nemusela umyvat,
ved by sa na ne este zmestilo hodne,
boli tam este nejake nezapisane biele miesta,
ale zazitky sa zapisuju lepsie na cistu kozu.
Clovek znesie vela.
 
 Existuje niekoľko spôsobov ako sa dá film nakresliť. 
 Dnes asi v Hollywoode a štúdiach Walta Disneyho najpopulárnejším je zosnímať pohyby hranej postavy a potom tento získaný materiál ošetriť v počítači. Na prvý pohľad to podáva dobré výsledky, ale toto nie je spôsob akým to riešia japonskí animátori. Pojem "klasický" znamená, že všetky postavy vo filme sú kreslené rúčne bez pomoci počítača. Síce sa animátori potom poriadne "namakajú", ale výsledok vyzerá podstatne viac "k svetu". Pristúpme teda rovno k veci a poďme si povedať o tom, ako sa kreslí na ten klasický spôsob. Film logicky nemôže nakresliť jeden človek. Existuje celý animačný team, ktorý pozostáva z desiatok a niekdy až stoviek ľudí, ktorý majú každý presne určené poslanie.
 Toto sa dá rozdeliť (z hľadiska kreslenia postáv) na tri:

Kresliari: Sú zodpovední za prvotný návrh scén.

Hlavný animátor: Je šéf animátorov. Dohliada na to, aby všetko vyzeralo tak ako má. Ak však niektoré obrázky nie sú dobré, tak ich autorovi ukáže, ako to má vyzerať, prípadne prekreslí obrázok sám. Niekedy sa rovnako sám podieľa na animácii.

Genga: Sú kresliči kľúčových snímkov, teda tých, ktoré musia byť dlho na obrazovke. Spravidla ide o ľudí s dlhoročnou (niekedy až 10) praxou, ktorí sú vo svojom odvetví ozajstní majstri. Títo ľudia si počas svojej dlhej histórie urobia v oblasti anime veľké meno svojími prácami.

Sakuga Kantoku: Asistenti genga kresliarov, ktorí ich návrhy póz prekreslia čistejšie a ak je treba, tak niečo aj dorobia.

Douga: Sú kresliari medzi-snímkov, teda tí, ktorí urobia z dvoch statických obrazkov plynulý prechod. Genga nakreslia len hraničné pózy a niektoré osové časti a Douga dorobia zvyšok. Je ich v animačnom týme podstatne viac ako Genga animátorov, pričom sú aj ekvivalentne menej skúsení. Okrem kreslenia medzi-snímkov ešte aj prekreslia snímky, ktoré nakreslia genga. Pracovať ako Douga animátor znamená robiť dlhé hodiny nudnú robotu a predstavuje to ohromné množstvo tvrdej driny.

Inkeri: Kedysi veľmi dôležitý job, pretože inkeri maľovali tušom čiernu farbu na zadnú stranu špeciálnych priehľadných plastových fólií. Tie sa potom ďalej maľovali. Dnes túto robotu robí špeciálne fotokopírovacie zariadenie.

Maliari: Ich úloha odpovedá presne ich robote. Majú za úlohu vymaľovať plastovú fóliu (ďalej už len Cell) špeciálnymi vodovými farbami, ktoré dávajú anime svoj typický farebný vzhľad. Existuje viacero postupov akými farbu nanášať, ale snáď najpoužívanejší je klasický štetec. K maliarom patria ešte aj kontrolóri. Títo kontrolujú cellky predtým, než ich maliari nafarbia, a aj potom, čo už sú namaľované. Pracujú so špeciálnymi čistiacimi prostriedkami a odstraňujú nepatrné nečistoty z povrchu fólie.


 Kazdy omyl bol nutny pre stvorenie dalsieho poznania.
> >Teda do tej doby, nez sme zistili ze co pozname neni tak. To je nekonecny
> >cyklus.
>
> Pokial nove vedomosti rozsiruju stare, tazko mozes povazovat
> stare za omyl.

Je to jedna z najdôležitejších, a zároveň neoddtelitelných súčastí Anime - animácia, ktorá  nám dokáže dokonale sprostredkovať pocity našej obľúbenej postavy a dovoluje nám vcítiť sa do jej/jeho role.
Na rozdiel od klasickej západnej animácie používa Anime niektoré základné mimiky - teda gesta tváre, o ktorých si bližšie povieme v nasledujúcej časti.

 Bezprostredne najčastejší je prejav smiechu, alebo radosti, spokojnosti. Možno ste si už všimli, že postavy paradoxne zavierajú oči smerom nahor. Vzniká tým krivka tvaru písmena "U" (obrázok vpravo).
Prečo je tomu tak? Neodvážim sa tvrdiť, odkiaľ táto technika pochádza, ale domnievam sa, že bola (rovnako ako ostatné mimiky) prebraté práve z Mangy, v ktorej sa vo veľkej miere uplatnila pri statických obrázkoch a dávala tým čitateľovi lepší prehľad o cítení postavy, aj vďaka väčšiemu tvaru hlavy (teda i očí, resp. zreničiek) a jednoduchšiemu designu tváre. Ten pozostáva doslova z niekoľkých „čiarok”, ale dokáže podať veľmi presný obraz cítenia postavy (samozrejme ak predpokladáme, že ilustrátor má dlhoročnú prax a skúsenosti).

 Možno ste sa spočiatku, rovnako ako ja, pri pozeraní Anime divili, čože to tým postavám tečie po hlave. Áno, mám na mysli tkz. „sweatdrops”, alebo v preklade - kvapky potu. Objavujú sa nečakane vo veľkých rozmeroch a rovnako nečakane i miznú. Nejedná sa teda o skutočný pot, len akési obrazné vyjadrenie. Vždy sa jedná len o jedinú gigantickú kvapku stekajúcu po hlave postavy, ktorá práve prežíva pocit trapnosti, sklamania, alebo zúfalstva. Na tento prvok si určite veľmi rýchlo zvyknete, ale pre ľudí, ktorí sa s Anime stretajú po prvýkrát, je to nanajvyš komické a určite i nepochopitelné ^_^

 Kvapky potu často sprevádza i strata balancie, teda rovnováhy. Názorný príklad. V rozhovore dvoch, alebo viacerých postáv nastane dlhšia pauza a očakáva sa akési rozúzlenie situácie. Vtedy niekto spustí čosi úplne nezmyselné, vtipné, alebo veľmi neočávané. Postavy v tom momente stracajú balanciu a doslova sa zrútia k zemi ^_^. Treba spomenúť, že toto nie je len prvok, ktorý sa odohráva v Anime, ale japonci ho imitujú i v skutočnom živote. V súťažnom seriáli Takeshi's Castle som bol svedkom podobnej situácie. Herci sa jednoducho po odznení vtipu hodili na zem a vzápätí so smiechom vstávali...

 Medzi ďaľšie prejavy pocitov patria napr. výdychy bezradnosti, kedy postava vyfúkne na krátku dobu doslova obláčik pary, alebo navreté žilky na hlave a pästi, vyjadrujúce zúrivosť a hnev. Tie sa zobrazujú veľmi jednoduchým náčrtom, maličko pripomínajúcim nacistický kríž (obrázok vľavo).
 Plač má tiež svoje osobitné črty. V prípade silnejšieho záchvatu slzy netečú po tváry, ale sú doslova vystrelované v horizontálnom smere, vytvárajúc tak efekt malej fontánky (obrázok vpravo). Podobne je zobrazovaný i plač detský, alebo nepodmienený (napr. ak sa niekto len pretvaruje). V prípade skutočných emócií je však vykreslený nanajvyš reálne. Plač je v Anime veľmi častým javom a určite ste sa s nim už stretli...

 Veľké oči, ktoré sú charakteristické pre Anime a Mangu, poskytujú veľkú škálu možností mimického vyjadrenia. V prípade, že sa oči postavy zmenšia na maličké žmurkajúce bodky, bude sa pravdepodobne jednať o stav „nechápania”, alebo prekvapenia.
Oči veľké, s chvejúcimi sa zreničkami, sú naopak charakteristickým zobrazením zamilovanej situácie.

Uvedené mimiky sú len nepatrný vrchol ľadovca. V Anime sa s nimi stretávate skoro na každom kroku. Špeciálne spomeniem jednu romantickú komédiu Kareshi Kanojo no Jijou (v skratke Kare Kano, alebo KKNJ), ktorá obsahuje neuveritilné množstvo týchto situácii. V žiadnej inej Anime som nevidel tak úžasne prepracované émocie postáv ako tu. Romantické typy a milovníci bláznivých situačných komédii si ho nemôžu nechať újsť.

> Pravdivo, teda v tomto pripade ? Hm... mam dojem, ze akosi obcha-
> dza nieco, co by som nazval paradoxom poznania. Stale sa spresnuje
> optika, ktorou sa skuma priroda a jej zakonitosti. Odbaluje sa jedna
> vrstva za druhou, na niektorych novych vrstvach to funguje 'inac', ako
> na tych predchadzajucich. Ale tie predosle vrstvy sa pritom vacsinou
> nemenia. Odbavit to vykrikom, ze boh stvoril neutron, je prilis lacne.

>Ja chapem Boha tak, ze neexistuje, s plnou pokorou voci Prirode
> :-) Pravdu mas v tom, ze
> >nie je mozne potvrdit (ani vyvratit), ze odstartoval Cas,
> Priestor a Hmotu. Vzhladom k tomu,
> >ze neexistuju ziadne indicie, ze by nejakym sposobom zasahoval
> do dalsieho vyvoja veci,
> >pripada mnohym vedcom hypoteza Boha zbytocna a bezvyznamna.
> >
> >
„... aké poľutovaniahodné. Toto sa stalo z anjelov? Ich duša je oslabená ich prehnanou túžbou po moci a násilím. Démoni sú poctivejší, nič nepredstierajú vo svojej túžbe po zle. Využi svoju prehru a pozbieraj sa. Slabí skončia mŕtvi. Som organický anjel Alexiel a týmto vyhlasujem vojnu proti Bohu!”


 Iba tak, že zostanem nažive sa môžem dozvedieť, čo mi vlastne chýba. 

 Možnože to nikdy nenájdem, možno som to mohla nájsť, nie, možno to bola iba náhrada tejto túžby, priznávam. A možnože to vôbec neexistuje. Ale i keď niečo tak obrovské neexistuje, stále to zostáva. Diera. Múr. Takmer si to dokážem predstaviť. Je to mohutné. Obrovské ako.. môže byť niečo väčšie než je svet? ... len svet sám. Svet, loď, zem, planéta.. sú to teórie iných, čo mi je do nich. Teórie sú na nič.
 Zmätok a nešťastie, viac nešťastia a ešte väčší zmätok.


Príbeh možno poznáte...

Narcis sa utopil v studničke a vyrástol kvietok. No ja nechápem. Prečo sa utopil? Za čo bol bohmi potrestaný?

Vraj som narcis. No a čo? Som tým horšia. Súhlasím s tým, že narcis naozaj som, nemám dôvod to popierať. Nič na tom nie je zlé. Dokým sa neutopím aj ja.

Niesom až tak posadnutá sama sebou, iba trošinku. Nie som do seba zamilovaná, len často chodím okolo zrkadla. To sa podpíše na človeku. Pud sebazáchovy. Na tom ale tiež nie je nič zlé. Kým sa to pohybuje v zdravých medziach je to dokonca dobré a ostatný by si ešte aj mohli vziať príklad.

Jedno z Božích prikázaní hovorí o tom, že máme milovať blížneho svojho ako seba samého. Čo nám tým chce povedať? Že máme milovať seba tak, jako ostatných a ostatných tak jako milujeme seba. Že ak nemáme radi seba, nemôžeme mať ani ostatných? Nechcem tvrdiť, že ľudia ktorý sami seba zbožňujú, milujú aj ostatných viac, lebo to si trochu odporuje. Určite si ale viem predstaviť, že človek ktorý sa nenávidí nikoho milovať nebude.

Ak sa hovorí o narcizme, tak si väčšina predstaví krásneho človeka, ktorý sa obdivuje v zrkadle. Tak to ale nie je. Kde je povedané, že len pekní ľudia môžu byť narcisti? Rovnako dobre sa môžu páčiť sami sebe aj ľudia, ktorých by sme práve neoznačili za krásnych a už vôbec nie dokonalých. Podľa mňa, nie je žiaden človek škaredý.

čo je vlastne krása? Nič ju nevymedzuje. Estetika, ktorá sa zaoberá umením sa zaoberá aj škaredými vecami, nielen peknými. Nemáme nijaké meradlo na to, čo je pekné a čo škaredé a pritom je to základné delenie vecí. Zaľúbiť sa predsa nemôžeme len do chladnej tváre krásy.

Milujem divotance. Sú také prirodzené, ako človek sám. Smutné je, že niekto sa potrebuje divotanec naučiť, pertože dávno zabudol, aké je byť prirodzený.

Hm… učiť sa prirodzenosti.. slobode.. ľudia sú naozaj zvláštni.


Nefotím, iba kreslím a nechávam sa fotiť.

SlavCon 2008 navštívilo viac ako 600 návštevníkov / veľa ľudí, tlupa vikingov, hŕstka elfov a kopec temníčkov, ale tento rok pre zmenu žiadne štvornohé zvieratá/ vrátane účinkujúcich a hostí. Veď koniec-koncov všetky cony sú práve o tom stretávaní sa.

Týždne sa na fóre nespamovalo o ničom inom, než o tejto akcii. Len treba vedieť, na akom. Húf scifistov s mojou maličkosťou na čele sa dorútil do priestorov dopravnej školy niekoľko minút po tretej poobede, v sobotu, pre čo sme veľa vecí nestihli a to ma veľmi mrzí. Z tých pikosekúnd, čo som videla, som si pomyslela, že je to fakt zaujímavé ale môj mozog zachvátila panika. Moje veci na nasledujúci trojhodinový sled prednášok som totiž zverila Namuras a tá ich zverila Teivosovmu kufru, Teivos sa venoval nejakým pofidérnym budovám a Michal Rovňák, diskutér v nadchádzajúcej diskusii sa nezadržateľne blížil. Ešte pred tým hrali v telocvični Marta&Rasputin, len nevieme, čo je to za žáner. Ale j a nato prídem a potom založím sektu.

Diskusia bola plodná, ako inak- samé dôležité veci sa riešili. IMHO, sú podľa vás trpaslíci SF? Hodinky ukazovali jednu hodinu ráno, keď sa dvere fantasy rozleteli a vbehla dnu Crankia, ktorá nás prišla usmerniť (čítaj: decentne zrušiť). Len taký offtopic, mala krásne pyžamo. Scifisti sa teda pobrali spať do scifi miestnosti, ktorú nám zadovážil Joseph, za čo ho budeme brať na najbližšom cone desať minút vážne. Sájfisti sú super ľudia, to ste nevedeli určite :D

Diskusia sa teda skončila a vďaka fekymu a bielovi sme mali súkromné premietanie novej BSG (anti BSG ľudia už upadli do kómy). Koloval medzi nami Soničkin ehm...kvas a medzitým zabili Cally...parchanti! Potom si pamätám už len nejaký zúfalý marselov pokus zmeniť náš spánok na spacákovú diskotéku, ktorého sa zúčastnila aj časť redakcie stargate.sk. A tuším nikto nechrápal.

Na planétu SlavCon som sa vrátila až v diskusii o spomínanom festivale, kde sme sa dozvedeli škandalózne novinky. Nebojte sa, našťastie s tým nemáme nič spoločné (alebo nás ešte neodhalili). Dodám k tomu snáď len toľko, že o rok to bude ešte lepšie, conovejšie a budeme tam opäť! Nastal čas na odchod. Taký rámus totiž narobia len odchádzajúci guidisti, ktorý sa opäť sconovali až do poslednej bunky.

Uvidíme sa o rok a pelendreky vládnu svetu!

P.S.: Hrozí zvýšené nebezpečenstvo nepochopenia mojich blábolov fotky

a cesta domov
 Moja oficiálne prvá básnička v živote.
*pre školské účely*


…a teraz sa pozerajte ako sa zabíja Boh

1  
2  
 
WTF 08