alasea

o mojich génioch

 Slovenský herec, narodil sa v Martine, v roku 1981.
 Vyštudoval konzervatórium a herectvo na VŠMU v Bratislave. Momentálne pracuje ako herec pre SND.
 Možno ničím špeciálny, ale pre mňa kvalitný človek.
Na nedostatok práce sa vraj nemohol nikdy sťažovať. Skromne hovorí, že to možno ani nie je pre jeho herecké kvality, ale skôr pre výzor.

Reklama

Vy ste v poslednom čase na roztrhanie. Čo to s vami robí?

... že mám chuť pretrhnúť aj ľudí okolo seba. Ale nie... Keď som unavený, tak som podráždený. Inak som veselá kopa. Dnes v noci som však spal len štyri hodiny, takže pozor na mňa! Teraz mám tri hodiny voľna, tak to idem rýchlo dohnať, a potom možno zo mňa dostanete aj nejaký vtip.

Mimochodom, ktorý máte najradšej?

Môžem byť ironický? „Najduchaplnejšie“ vtipy sú tie o mne a o tom, ako milujem úroky... Ja sa síce aj dnes bez problémov podpíšem pod reklamy, ktoré som urobil, ale stačilo. Už nechcem byť ten, čo trasie oslom. Chcem byť Ľuboš Kostelný.

Myslíte si, že sa vám to podarí, keď ste pre väčšinu Slovenska doktor Juríček z Ordinácie v ružovej záhrade?

Dúfam. Hoci keď idem po ulici, objednávajú sa ku mne ženy na vyšetrenie. Väčšinou neviem, čo na to povedať. Tak sa na ne len usmejem.

Aspoň si to užívate, že ste práve v kurze?

Mne skôr vyhovovalo to, čím som bol ešte pred rokom. Ľudia sa o mňa nezaujímali a mohol som si robiť, čo som chcel. Je to o pocite. Teraz všade, kam idem, na mňa ukazujú prstom – aha, to je ten...

Napríklad aj – aha, to je ten, čo hral v Muzike?

Napríklad aj to. Teším sa, že do kín konečne ľudí láka slovenský film. Aj keď som Pišťankovu knihu, ktorá bola predlohou filmu, dodnes nečítal. Ďuro Nvota bol pre mňa od začiatku zárukou, že do toho treba ísť. Okrem toho sa dnes na Slovensku asi hlavné úlohy vo filme neodmietajú. Dobré bolo aj to, že som všetkých na pľaci poznal. Keď sa nepoznáte s človekom, s ktorým máte mať vzťah, tak je to chvíľu len také hanblivé predstieranie. Aj keď sme profesionáli, s ostychom sa nehrá dobre.

Dorazila vaša sláva už aj do rodného Martina?

Samozrejme. Rodičia sú na mňa veľmi pyšní. Navyše, mnohí ľudia v meste na ulici im hovoria, akí sú na mňa hrdí. Teší ma to, ale nemám rád, keď mi o tom rozprávajú.

 

 Charles Ludwig Dodgson (1832-1898) je jedným z najpozoruhodnejších fenoménov britskej viktoriánskej literatúry. Dodgson bol starý mládenec žijúcí striktne náboženským a vedeckým životom- učil matematiku. Bol fascinovaný štúdiom slou, čo silne ovplyvnilo jeho literárnu činnosť. Pod pseudonymom Lewis Carroll písal detskú fantastickú literatúru. V roku 1865 Carroll publikoval svoju prvú nonsensovú knihu pod názvom Alice's Adventures in Wonderland (prekl. Alenka v kraji divov a za zrkadlom).  Na sklonku života bol Carroll požiadaný, aby naznačil zmysel svojej knihy a on odpovedal:

„Je mi veľmi ľúto, ale obávam sa, že som nemal na mysli nič než nezmysel. Ovšem ako viete, slová znamenajú viac než to, čo máme v úmysle nimi vyjadriť.“

Niečo z Alenky/1988/

 

Surrealistická rozprávka pre deti... teda, možno.

 

Uvidíte film – pre deti – možno. – Aby som nezabudla – teraz musíte – zavrieť oči – inak – nič neuvidíte.

Začína debutový celovečerný film jedného z najoriginálnejších a najosobitejších  českých filmárov, Jana Švankmajera. Jeho filmy sú pramálo podobné s čímkoľvek iným, čo v českej kinematografii vzniklo. Surrealizmus. Pri jeho filmoch sa vám tisnú na jazyk slová ako "úchylné, zvrátené, perverzné" zároveň s "geniálne, úžasné". Kredit si získal najmä ako animátor, keď doviedol do dokonalosti pre neho charakteristickú stop-motion animáciu.

Aj Niečo z Alenky je prevažne animovaný film. Jediná ľudská postava v ňom je Alenka v podaní Kristýny Kohoutovej, a aj tá sa zvykne metamorfovať do malej bábiky. Ale po poriadku. Pravdupovediac, ja by som to svojim (potencionálnym) deťom s kľudným svedomím nepustila. Už samotná predloha je dosť obtiažna, a Švankmajer zasadzuje svoju Alenku do nanajvýš neprívetivého prostredia. Svet, v ktorom sa pohybuje, je bezútešný komplex ošarpaných budov a panelákov, labyrint, v ktorom sa cyklicky opakujú miestnosti, kde v každej sa skrýva nejaká nepochopiteľná záhada a potencionálne nebezpečenstvo. Z tohto labyrintu je nemožné sa dostať, v závere filmu sa uzatvára niečo ako časová slučka.

V tomto prostredí sa pohybuje Alenka a ostatné bytosti, ako Biely Králik, Srdcová kráľovná, Veľkonočný zajac, Klobučník či Húsenica. Všetky tieto bytosti sú animované stop-motion technikou. Biely Králik je animovaný v skutočnosti vypchatý králik, Veľkonočný zajac je plyšový zajac na kľúčik, Húsenica je pančucha. Všetko veci z bežného života. Okrem toho tu okolo pobehujú kosti, konzervy, taniere, či mäso. Aj samotná Alenka sa z času na čas premení na malú, jej podobnú, bábiku. Toto všetko pôsobí dosť zvrhlo a svojim spôsobom aj nepríjemne. Predstavte si, že sedíte počas hlbokej noci v obývačke, a zrazu všetky veci okolo vás začnú pobehovať. Samozrejme, animácia je na najšpičkovejšej technickej úrovni, a tak je Niečo z Alenky síce trochu desivé, ale vizuálne fascinujúce divadlo.

Tieto postavy sa pohybujú vo svete, ktorého logika spočíva len v tom, že v ňom žiadna logika nie je. Carollova kniha je plná slovných hračiek a logických cvičení, a ako taká je teda ideálnou predlohou pre Švankmajerove surrealistické vízie. Ten sa však neuspokojí len s tým, a veľmi nevšedným spôsobom rozbíja naráciu ešte ďalej. Všetky postavičky sú nahovorené Alenkou (Kristýnou Kohoutovou, btw. dialógov tu príliš veľa nie je), a za každou vetou nasleduje detailný záber na Alenkine ústa, a Alenka vždy dodá "povedala Alenka", "povedal Biely králik", alebo "pomyslela si Alenka", atď. Hlavnú postavu filmu tak stavia do zvláštnej pozície - je zároveň súčasťou diania, a zároveň ho z diaľky pozoruje. Je zároveň hercom na plátne a divákom v hľadisku. Má to snáď znamenať, že Alenka počas filmu číta knihu, a zároveň si ju vizualizuje? Je takýto prienik do detskej mysle Švankmajerovou ambíciou, alebo sa snaží len viac zmiasť diváka? A dá sa to vôbec označiť ako psychologizácia postavy?

Divák je postavený do neľahkej úlohy. Jednak nemá žiadne záchytné body v podobe klasickej narácie či príbehu, jednak ani nevie, kde sa tieto "halucinácie" odohrávajú, a zámer autora ostáva nejasný. Napriek tomu, že zopár scén by sa dalo označiť ako samoúčelových (ale to im neuberá na vizuálnej pôsobnosti), všetko akoby dávalo zmysel. Predsalen, v závere nastane určité vyjasnenie, keď v Alenkinom súde možno vidieť paralelu na spoločenské pomery v osemdesiatych rokoch. Každopádne, toto nie je spoločenský komentár, či psychologická štúdia, Niečo z Alenky je v prvom rade príkladný, hravý surrealizmus, z technického hľadiska skvele odvedená práca, a asi najlepší príklad Švankmajerovej osobitej a nenapodobiteľnej tvorby. Takže možno úplne postačí užívať si každú minútu filmu, každý moment nášho stretnutia s týmto géniom.


Beck Hansen / Bek David Campbell, 8. júl 1970/ je americký muzikant, génius, skladateľ a multi-inštrumentalista.
Beckova hudba je charakteristická svojou pop-junkovou kultúrou viacerých štýlov, ironickými textami, jednoduchosťou, rôznymi druhmi bubnov, živými nahrávkami a zvukovými efektmi. Beck sa narodil v Los Angeles, California, Davidovi Campbellovi /muzikant a syn presbytariánskeho ministra/ a Bibbe Hansen / tanečníčke z The Velvet Underground a výtavrníčke/ . Keď sa jeho rodičia rozviedli, Beck zostal s jeho matkou a bratom v Los Angeles, kde ho ovplyvňovali rôzne hudobné štýly- všetko od hip- hopu po latino- a zároveň aj výtvarná scéna jeho matky.Aj keď Beckova práca sa ľahko opisuje a definuje, jeho eklekticizmus a žánrové experimenty majú iskru podobnosti s Princeom, Beck bol málo známim umelcom. Zakladal na absurdnosti a voľnom plynutí svojho skladateľského génia a tým sa stal totálne originálny a keď sa prvý krát prepracoval so svojou skladbou Loser do hlavného mainstreemového prúdu, kritici ho zaradili do škatuľky s názvom „nezvyklé“ . Navzdory tomuto individualizmu, Beckova hudba bola veľmi produktívna v 90. rokoch, spolu s hip- hopom, indie/underground rock, electronicou a žánrami podobnými s
Beastie Boys . Niektorý kritici sa však ešte stále nespamätali z Bob Dylanovskej postmoderny. Keď odišiel z vysokej, vzdelával sa sám a veľa cestoval. V Nemecku strávil veľa času so svojim starým otcom, umelcom Al Hansenom. Jeho umelecká spolupráca so starým otcom mala vplyv najmä na jeho prvý album a ovplyvnila aj jeho hudobné cítenie. Koncom 80. rokov bol súčasťou antifolkového hudobného hnutia v New York City. Vrátil sa do L.A. a hrával v punkových kluboch a v cofee shops. Niektoré z jeho najskorších a provokujúcich nahrávok vznikli práve v tomto období. V tejto kreatívnej atmosfére pokračoval ďalej, objavili ho Bong studios a nahral svoju prvú vinilovú platňu- Loser , z ktorej vyšlo 500 kópií a spôsobil boom na alternatívnom rádiu. V roku 1994 už vidal album Mellow Gold / asi najznámejší Beckov album/ , ktorý zožal jednoznačný úspech a právoplatne sa usadil na alternatívnej scéne ako ironický flákač. V tom istom čase sa ho zmocnili Flipside records a v roku 1995 sa vydal na prvé turné. Oslávilo úspech, rovnako ako všetky potom. Beck má 38 rokov a ja nedokážem pochopiť, ako to všetko stihol. Ďalšie albumy jednoducho chrlil- ´95, ´96, ´98, ´99, 2002, ´03, ´04, ´05, ´06, ´07. V roku 2004 boli niektoré jeho songy použité vo filme Večný svit nepoškvrnenej mysle. Jeho dosiaľ posledný singel- „ Timebomb“ bol vypustený na iTunes 21. augusta 2007. V decembri 2007 bol Timebomb nominovaný na cenu Grammy v kategórii Best solo rock vocal performance. Vo februáry 2008 oznámil v interview s Rolling Stones, že nový album bude mať pod palcom neznámi producent a že tmu sveta by mal uzrieť koncom roka.
Tak sa tešíme zase na niečo nové.
 
WTF 08