alasea

o mojich génioch

Jan Švankmajer


 Charles Ludwig Dodgson (1832-1898) je jedným z najpozoruhodnejších fenoménov britskej viktoriánskej literatúry. Dodgson bol starý mládenec žijúcí striktne náboženským a vedeckým životom- učil matematiku. Bol fascinovaný štúdiom slou, čo silne ovplyvnilo jeho literárnu činnosť. Pod pseudonymom Lewis Carroll písal detskú fantastickú literatúru. V roku 1865 Carroll publikoval svoju prvú nonsensovú knihu pod názvom Alice's Adventures in Wonderland (prekl. Alenka v kraji divov a za zrkadlom).  Na sklonku života bol Carroll požiadaný, aby naznačil zmysel svojej knihy a on odpovedal:

„Je mi veľmi ľúto, ale obávam sa, že som nemal na mysli nič než nezmysel. Ovšem ako viete, slová znamenajú viac než to, čo máme v úmysle nimi vyjadriť.“

Niečo z Alenky/1988/

 

Surrealistická rozprávka pre deti... teda, možno.

 

Uvidíte film – pre deti – možno. – Aby som nezabudla – teraz musíte – zavrieť oči – inak – nič neuvidíte.

Začína debutový celovečerný film jedného z najoriginálnejších a najosobitejších  českých filmárov, Jana Švankmajera. Jeho filmy sú pramálo podobné s čímkoľvek iným, čo v českej kinematografii vzniklo. Surrealizmus. Pri jeho filmoch sa vám tisnú na jazyk slová ako "úchylné, zvrátené, perverzné" zároveň s "geniálne, úžasné". Kredit si získal najmä ako animátor, keď doviedol do dokonalosti pre neho charakteristickú stop-motion animáciu.

Aj Niečo z Alenky je prevažne animovaný film. Jediná ľudská postava v ňom je Alenka v podaní Kristýny Kohoutovej, a aj tá sa zvykne metamorfovať do malej bábiky. Ale po poriadku. Pravdupovediac, ja by som to svojim (potencionálnym) deťom s kľudným svedomím nepustila. Už samotná predloha je dosť obtiažna, a Švankmajer zasadzuje svoju Alenku do nanajvýš neprívetivého prostredia. Svet, v ktorom sa pohybuje, je bezútešný komplex ošarpaných budov a panelákov, labyrint, v ktorom sa cyklicky opakujú miestnosti, kde v každej sa skrýva nejaká nepochopiteľná záhada a potencionálne nebezpečenstvo. Z tohto labyrintu je nemožné sa dostať, v závere filmu sa uzatvára niečo ako časová slučka.

V tomto prostredí sa pohybuje Alenka a ostatné bytosti, ako Biely Králik, Srdcová kráľovná, Veľkonočný zajac, Klobučník či Húsenica. Všetky tieto bytosti sú animované stop-motion technikou. Biely Králik je animovaný v skutočnosti vypchatý králik, Veľkonočný zajac je plyšový zajac na kľúčik, Húsenica je pančucha. Všetko veci z bežného života. Okrem toho tu okolo pobehujú kosti, konzervy, taniere, či mäso. Aj samotná Alenka sa z času na čas premení na malú, jej podobnú, bábiku. Toto všetko pôsobí dosť zvrhlo a svojim spôsobom aj nepríjemne. Predstavte si, že sedíte počas hlbokej noci v obývačke, a zrazu všetky veci okolo vás začnú pobehovať. Samozrejme, animácia je na najšpičkovejšej technickej úrovni, a tak je Niečo z Alenky síce trochu desivé, ale vizuálne fascinujúce divadlo.

Tieto postavy sa pohybujú vo svete, ktorého logika spočíva len v tom, že v ňom žiadna logika nie je. Carollova kniha je plná slovných hračiek a logických cvičení, a ako taká je teda ideálnou predlohou pre Švankmajerove surrealistické vízie. Ten sa však neuspokojí len s tým, a veľmi nevšedným spôsobom rozbíja naráciu ešte ďalej. Všetky postavičky sú nahovorené Alenkou (Kristýnou Kohoutovou, btw. dialógov tu príliš veľa nie je), a za každou vetou nasleduje detailný záber na Alenkine ústa, a Alenka vždy dodá "povedala Alenka", "povedal Biely králik", alebo "pomyslela si Alenka", atď. Hlavnú postavu filmu tak stavia do zvláštnej pozície - je zároveň súčasťou diania, a zároveň ho z diaľky pozoruje. Je zároveň hercom na plátne a divákom v hľadisku. Má to snáď znamenať, že Alenka počas filmu číta knihu, a zároveň si ju vizualizuje? Je takýto prienik do detskej mysle Švankmajerovou ambíciou, alebo sa snaží len viac zmiasť diváka? A dá sa to vôbec označiť ako psychologizácia postavy?

Divák je postavený do neľahkej úlohy. Jednak nemá žiadne záchytné body v podobe klasickej narácie či príbehu, jednak ani nevie, kde sa tieto "halucinácie" odohrávajú, a zámer autora ostáva nejasný. Napriek tomu, že zopár scén by sa dalo označiť ako samoúčelových (ale to im neuberá na vizuálnej pôsobnosti), všetko akoby dávalo zmysel. Predsalen, v závere nastane určité vyjasnenie, keď v Alenkinom súde možno vidieť paralelu na spoločenské pomery v osemdesiatych rokoch. Každopádne, toto nie je spoločenský komentár, či psychologická štúdia, Niečo z Alenky je v prvom rade príkladný, hravý surrealizmus, z technického hľadiska skvele odvedená práca, a asi najlepší príklad Švankmajerovej osobitej a nenapodobiteľnej tvorby. Takže možno úplne postačí užívať si každú minútu filmu, každý moment nášho stretnutia s týmto géniom.

Žádné komentáře
 
WTF 08