alasea

WTF

Zostať tu navždy sedieť


 Iba tak, že zostanem nažive sa môžem dozvedieť, čo mi vlastne chýba. 

 Možnože to nikdy nenájdem, možno som to mohla nájsť, nie, možno to bola iba náhrada tejto túžby, priznávam. A možnože to vôbec neexistuje. Ale i keď niečo tak obrovské neexistuje, stále to zostáva. Diera. Múr. Takmer si to dokážem predstaviť. Je to mohutné. Obrovské ako.. môže byť niečo väčšie než je svet? ... len svet sám. Svet, loď, zem, planéta.. sú to teórie iných, čo mi je do nich. Teórie sú na nič.
 Zmätok a nešťastie, viac nešťastia a ešte väčší zmätok.

Nápovede.

 Šepoty.

 Vstávaj, úbohý blázon.

  Čakám... Možno príde čas.. Možno príde niekto z nás a zodvihne zo zeme úbohé zlomené telo hriešnika.

 Hľadám oči, čo uvidia môj tieň, hoci som len tieňom žien. Kto počuť bude svetlo hasnúceho plameňa a dá mi úsmev. Kto chytí besného psa pána času a uvidí i v poľnom kvete krásu. Toho, komu ešte srdce správne búcha, čo vlahou prítomnosti zaženie rok sucha. To všetko sa mi stokrát ráta. Hľadám živého kamaráta. Existuje iba v mojej dlani, vo svete, kde sme dvaja sami.

 Neverím, že svet netúži po svojich snoch. Neverím, že nik nevidí v sebe dvoch... Jeden žije a druhému dýchať nedá... Zamknutý v reťaziach za sklíčkom oči. Zrazí každého, čo bližšie vkročí. Na pleci mu sedáva smutná deva. Nádej, ktorej zhasla nádej po rokoch. Každý nosí v sebe duše dvoch. Klame a topí sa vo vlnách zúfalstva. Jeden umiera a druhý neplače. Každý potrebuje kúsok lásky, nádeje. Tváriť sa, že nie, márne je.

 Kvapka steká po skle okna, za ním stojí tvár, celá mokrá. Vlasy sa je lepia na pery. Nevidí pod nohy. Kráča, beží sama. Nemá kompas v dlani. Kompasom sme si sami. Ona vie, či rieku prekročí, prepláva, či do nej skočí. Netuší, čo je za ňou. To jediné zmysel životu dáva. Vždy kráčať, ďalej sa niesť. Nevracať sa stále späť.

 

 Sú schody, na ktoré nedosiahnem. Zrkadlo, v ktorom sa nevidím. Je more, v ktorom som vždy len na dne. Pocit, ktorým ja asi necítim. Som neviditeľnou vílou úbohosti, nevypočutá v kúte skrývam sa. Je vo mne príliš veľa zlosti, no ešte viac zúfalstva. Rozbi to zrkadlo a ja zmiznem.

 Možno mi zostáva jeden deň života. Možno dnes slnko vidím naposledy. Ak zomriem, chcem vedieť, že žila som. Že bolo počuť moje kroky v tichu a nepočuté slová povedané boli. Možno odídem a zlé hlasy zmiznú. Možno už nepoviem pravdu očiam, čo dali mi zmysel dýchať dnes. Uvidím ich vo farbe večných morí. Ak mi zostáva jeden deň života...

 Na hladine rieky je obraz tváre. Lebo ten smútok je tu stále. Nad vodou stojí dievča malé. Prisahala, že už nikdy nezavraždí, preto nemá ústa a mlčí navždy. Slovom by zomrelo žiaľom k smrti. To slovo ju však v hrdle škrtí. Nemôže podpáliť most i tak z pary, je zo snov a slovom ho zmarí. Ako povedať pravdu bezo slov, keď druhý nežije skutočnosťou. Ako keď kvet v jari odkvitá, aj ona padá na zem ubitá. Ubíja to biednu myseľ človeka. ... a druhý? Pred pravdou uteká.            
 
 

Je obeťou však i katom zároveň. Keď nezomrie on, zomrie ona preň. Ona však zabíja iba sen nesplnený. Kým svet pochopí oči nevinné, to dievča nad riekou isto zahynie.

 V kútiku duše schúlená, fúkam si boľavé kolená. To iba znovu som spadla, keď trochu šťastia som kradla, iba štipku... Pre seba do daždivých dní. Tak čo som, sakra, urobila zlé, že na mňa ani nepozrie?

 Mám jeden kabát už stovky dní. Je veľmi starý a viac zjazvený. Nehanbím sa zaň, veď je iba môj. Doň sa vždy skryjem, keď je nepokoj. Ukrytá vo svojej koži, ticho žijem si. Neprezliekam, neskrývam ju, iba ju nosím. Nepáči sa všetkým, nepočítam s tým. Jednoducho som človekom, iba keď som s ním. Netúžim po lepšej koži, čo je neistá. Neskrývam vo vrecku svoje názory. Nečakám tiež, že ich niekto podporí. Nie je dokonalý, má pár svojich dier. Dokonalosť nikdy nikam nevedie. Akurát na každý gombík je tu jedna diera. Pre tých pár dier ešte život neumiera.

 Keď všade pod Slnkom je hustá hmla, neviem, či stopa predo mnou je moja. Neviem, či sú to ľudia, čo tu stoja.

  Potrebujem dážď. V dlani ja svet mám, smer ešte nepoznám. Smiem ísť tiež? Môžem skočiť, či sa mám báť? Či v strachu zostať stáť? Som len kvapkou. Predsa sa bojím.  Či za ten dážď tiecť ešte stojí. Budem len Oblakom. Bojím sa Slnka. Vidieť Hviezdy z blízka.

Dýchneš,

vzlietnem

a zmiznem navždy.

 Bez dychu stratím smer. Bol si tu? V dlani ostal iba vzduch. Nevidíš aká som. K životu potrebujem dážď.

Žádné komentáře
 
WTF 08